Bohosluźba

Bohosluźba

Share this content.

21. 03. 2012., Komarno, dr. Tamas Fabiny biskup

„Teraz však takto vraví Hospodin, tvoj Stvoriteľ, ó, Jákob, tvoj Tvorca, ó, Izrael: Neboj sa, lebo som ťa vykúpil, povolal som ťa tvojím menom; môj si ty! Keď pôjdeš cez vodu, budem s tebou, a keď cez rieky, nezaplavia ťa; keď budeš kráčať cez oheň, nezhoríš, ani plameň ťa nespáli” Iz 43,1-2

Pred desiatimi dňami sme sa vydesene dozvedeli, že na hrade Krásna Hôrka vypukol požiar. Fotky, na ktorých vidno plamene, ktoré vychádzajú zo stredovekého hradu k nebu, asi videli na celom svete. Dlho sme sa spolu báli toho, že neoceniteľné nábytky, a staré zbrane sa zničili. Maďarom a Slovákom to rovnako bolelo. My vidíme časť našej minulosti v tejto budove.Veď z básne, a piesne všeobecne známej každý pozná hrdý hrad Krásnu Hôrku. Vy ste plným právom videli záhubu vašej budovy, veď ona stojí na území vášho štátu., a je vo vašej sopateri. Osud nás spojil.

Ako evanjelikov nás spojila aj spomienka martírskej smrti. Okolo r. 1540 Ondrej Fischer, protestantský kazateľ  kázal v Rožňave, ako predtým v Levoči, v Moravsku, ale aj v Smolníku učenia reformácie. František Bebek, pán Krásnej Hôrky Fischera uväznil a strážil v zajatí na svojom hrade. Potom ho dal zhodiť z najvyššej veže hradu. V ohni hradu sa teraz skoro stratili múry posvätené krvou hrdín viery, našich predchodcov.

Rýchle šírenie ohňa opisuje aj list Jakuba, keď hovorí o hriechoch jazyka: „Ajhľa, aký malý oheň, a akú veľkú horu zapáli!” (Jak 3,5)

V období pôstu sa musíme pýtať aj na to: kedy a ako sme sa navzájom previnili slovami, skutkami, alebo premeškaním.

Všetci musíme vidieť svoje hriechy zoči voči. Mi maďari iste sa máme za čo kajať. Napríklad v období dualizmu, v dobe národného budenia európskych národov, oficiálna politika u nás začala silné pomaďarčovanie na národnostných územiach. Len jeden príklad: od roku 1907 dostali finančnú podporu len tie školy, kde sa vyučovalo v maďarskej reči. Aj vtedajšie vedenie evanjelickej cirkvi urobilo niekoľko chýb, uprednostňovala maďarské zbory. Na synode v roku 1891 upravili hranice dištriktov tak, aby národnostné zbory nezostali v jednej mase. Rozumieme tomu, že vy ste tieto udalosti prežívali ako ukrivdenia, a my vás prosíme o odpustenie za prežité bolesti.

Popritom určite chápete, že aj nás boli to, čo sa stalo po roku 1920, a najmä po roku 1945 s maďarmi, keď ich násilne zbavili československého štátneho občianstva, alebo obmedzovali ich ľudské práva, napríklad v používaní materinského jazyka. Po tomto nasledovala výmena obyvateľstva, reslovakizácia, a presídlovanie v rámci republiky. Bola to veľká nespravodlivosť, že kvôli politike odsúdili ľudí, ktorí vlastne za nič nemohli. Politika možno ešte stále nevie vysloviť prosbu o odpustenie. Ale cirkev môže byť schopná na to. Lebo ak sa takto navzájom nestane, bude aj na nás platné súdiace slovo Božie: poškvrňuje celé telo, a rozpaľovaný peklom zapaľuje beh života.

Žijeme z milosti, z odpustenia hriechov. Sme, ako veľkňaz Józua, ktorý padol do hriechu, ako o tom čítame v knihe proroka Zachariáša, kde anjel Boží hovorí: „Či tento nie je hlavňou vyrvanou z ohňa?” (Zach 3,2)

A po tomto anjel takto prehovorí k ľuďom stojacim okolo veľkňaza: „Vyzlečte ho z tých špinavých šiat! Jemu povedal: Pozri, sňal som z teba tvoju vinu a oblečiem ťa do slávnostného rúcha.” Veta podobná k tejto zaznela aj v novej zmluve, keď milostivý otec privíta svojho márnotratného syna,a takto hovorí svojim sluhám: „Prineste rýchlo najkrajšie rúcho a oblečte ho....” (Lk 15,22)

Ale nezabudnime, že v podobenstve Ježiša je reč o dvoch synoch. Jeden sa nelíši od druhého. Obaja sú márnotratní. Otec však oboch miluje, obidvom beží napred, obidvom odpustí. A ak oni obaja dôjdu domov, tak budú zas súrodencami. Už ani v jednom sa neobjavý plameň nenávisti, alebo závisti.

Cítim, že dnešné podpísanie partnerskej zmluvy bude hodnoverným, ak sa predtým vieme kajať pred tvárou Hospodina. Preto je teraz výhodné, že sme v kostole. Urobili sme, čo urobil márnotratný syn vo svojom kajaní: „Vstanem, pôjdem k otcovi …..” Sme tu, v dome nášho Otca. Sme členmi tej cirkvi, ktorej dejiny počali na prvé Turíce. Počuli Slovo Božie, a takto čítame v knihe skutkov apoštolov – „Keď to počuli, bodlo ich to v srdci, a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: Čo robiť, mužovia, bratia?”(Sk 3,27) A všetci poznáme odpoveď: „Kajajte sa…”

Tak pripomínam nám všetkým prvé Turíce. Deň, keď nad hlavami učeníkov sa objavili plamene. Ale tento oheň neničil, ale budoval. Tento plameň nie je znakom nenávisti, ale lásky.

Nech je pre nás tento oheň, ktorý vzbĺkol na Krásnej Hôrke znamením, ktoré nás upozornilo. Ale nech nás naplní nádejou ten oheň svätodušný, ktorý buduje nové spoločenstvo. Amen

 

Az evangelikus.hu cikkeihez a Magyarországi Evangélikus Egyház Facebook profiljában szólhat hozzá, itt mondhatja el véleményét, oszthatja meg másokkal gondolatait: www.facebook.com/evangelikus
A hozzászólásokat moderáljuk, ha gyűlöletkeltő, törvényt, illetve személyiségi jogokat sért. Kérjük, mielőtt elküldi véleményét, a fentieket vegye figyelembe!