Podpora duchovných našej cirkvi cez pastoráciu a supervíziu

Podpora duchovných našej cirkvi cez pastoráciu a supervíziu

Share this content.

Biskup dr. Tamás Fabiny Pastorálna konferencia v Spišskej Belej 23. november 2012. Prednášku z anglického originálu preložila Radoslava Fiala, manželka Davida Fialu, koordinátora projektov a vedúceho amerických misionárov Missourskej synody na Slovensku, v Poľsku, Maďarsku a Čechách.

Úvod

Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!

Ďakujem veľmi pekne za pozvanie na túto pastorálnu konferenciu. Bez pochyby je to pre mňa veľká pocta, že môžem byť medzi vami. Nebudem zveličovať, keď poviem, že v tejto dobe postmodernizmu musia naši duchovní čeliť zložitým problémovým situáciám, ktoré tu doteraz neboli. Dôsledkom tejto reality je životný štýl poznačený preťažením a reálne ohrozený syndrómom vyhorenia. Z tohto dôvodu je pre cirkev veľkou prioritou poskytovať profesionálnu a duchovne založenú pastorálnu starostlivosť a supervíziu pre svojich duchovných. Ako biskup, a ako aj farár duchovných, ktorí pôsobia v mojej diecéze, som si každodenne vedomý tejto náročnej úlohy, ktorú vnímam cez rôzne konkrétne situácie. To je dôvod, prečo vysoko oceňujem tieto konferencie a snažím sa využiť každú príležitosť pozitívne ovplyvniť život duchovných aj napríklad takouto formou. Ale najprv sa spolu pozrime na strategický plán našej cirkvi!

Nová stratégia Evanjelicko-luteránskej cirkvi v Maďarsku si zvolila päť prioritných bodov:

1. Vykonávanie dobrovoľníckej práce a spoločná zodpovednosť sú súčasťou organizačného rozvoja a korenia z hĺbky našej kresťanskej viery.

2. Duchovní našej cirkvi sú naši spolupracovníci, naše sestry a naši bratia, ktorí potrebujú byť podporovaní vo svojom povolaní.

3. Mali by sme transformovať štruktúru cirkvi a spoločenstva veriacich tak, aby fungovala na princípe networkingu, čiže vytvárania sietí, napr. osôb aktívnych v práci v cirkvi.

4. Trvalo udržateľný svet, životaschopná cirkev.

5. Máme v úmysle obnoviť organizačné riadenie v našej cirkvi v zmysle protestantského profesionalizmu.

Prečo týchto päť bodov? Som presvedčený, že v tejto uponáhľanej dobe, ktorá je poznačená nedostatkom času, si nemôžeme dovoliť, aby naši duchovní pracovali vo svojich zboroch ako sóloví hráči (one-man-show). Duchovní nie sú Supermani alebo Superženy aj napriek tomu, že sú hlboko oddaní urobiť pre Ježiša Krista všetko, čo je v ich silách. Na druhej strane je potrebné povedať, že v dobe, keď sa silné zväzky, ktoré držia pokope či už väčšie alebo menšie spoločenské skupiny, zdá sa, rozpadávajú, je dôležité, aby boli naše zbory naďalej silnými spoločenstvami blízkych bratov a sestier, ktorí majú jedného Pána. Keď sa budeme navzájom povzbudzovať v dobrovoľníckej práci pre dobro kresťanskej komunity, budú aj naše spoločenstvá posilnené takými pevnými putami, že každý člen spoločenstva bude môcť zažiť, že služba jedného pre blaho celého tela je užitočná a prináša ovocie. Je taktiež veľmi dôležité, tak ako som už povedal, aby sme odbremenili našich duchovných, aby oni sami mohli byť zdraví a fit, fyzicky aj psychicky, pre službu v cirkvi.

Druhý z piatich prioritných bodov sa viaže k téme našeho stretnutia, a preto by som chcel o ňom hovoriť viacej. Nebudem hovoriť o detailoch stratégie, ale podelím sa s vami o svoje skúsenosti počas tridsiatich rokov pastorálnej služby, ktorá zahŕňa posledných šesť rokov služby biskupa. Musím priznať, že som svedkom mnohého trápenia v životoch farárov. Ich trápenie je väčšinou spojené s ich pastorálnou úlohou, ktorú výstižne prezentoval súčasný odborník Gábor Hézser. Rozlišuje medzi štyrmi typmi. Schizoidné typy zahŕňajú “voľnomyšlienkárov”, ktorí “so svojimi novými a inovatívnymi predstavami vzbudzujú obdiv u členoch zboru, ktorí sú im podobní a nad ostatnými sa pohoršujú.” Ako depresívne typy sa označujú tí, ktorí sú “rodení duchovní poradcovia”, pre ktorých je zbor to isté ako rodina ale “vo svojich kázňach prehnane inklinujú k duševnému stavu nazývanému ecclesiogen neurosis tým, že odmietajú akékoľvek pochybnosti, sťažovanie sa a rebelanstvo voči Bohu”. Hézser nazýva členov tretej skupiny donucovacie osobnosti. Sú to tí, ktorí by chceli zaručiť večnosť zákona a morálnych princípov vo svojej osobe a “preťažujú veriacich tým, že prezentujú odpustenie ako niečo nedosiahnuteľné”. Nakoniec sú to hysteroidné typy, pre ktoré je charakterizujúca schopnosť zmobilizovať obrovské davy ľudí tým, že si vedia ľudí podmaniť a sú obdivovaní členmi zboru. Môžu sa z nich stať “zakladatelia siekt, ktorí opustia cirkev”. (In: Pasztorálpszichológiai szempontok az istentisztelet útkereséséhez, Kálvin kiadó 2005, 45–56.)

Možno sú takéto šablóny niekedy prehnané, ale každý duchovný sa sám nájde (a pevne verím, že tam nebude hľadať len iného brata farára alebo sestru farárku!) v jednom z týchto štyroch typov. Na základe tohto vedomia o sebe samých môžeme vidieť, v akej nebezpečnej pozícii žijú naši farári.

Zvyčajne sú priestupky cirkvi spojené so sexualitou, finančnými otázkami a alkoholom, ale nanešťastie je zoznam oveľa dlhší. Nezájdem ďaleko ak spomeniem zneužívanie moci (v rodine a v cirkevnom zbore), narastajúcu počítačovú závislosť, problémy s pravdivým učením, zatajovanie pravdy alebo obyčajná nedbanlivosť a lenivosť. Realita horeuvedených štyrov typov a evanjeliový prístup nám nedovoľujú, aby sme viedli neústupný očistný boj voči týmto hriechom, ktoré zaiste ubližujú cirkvi na jej pravdovravnosti. Bolo by oveľa vhodnejšie ísť za našim cieľom v duchu Lutherovho “mutuum colloquium et consolatio fratrum”: a radšej zdôrazňovať predchádzanie problémom a vytvárať siete poradenských služieb pre duchovných. Zdá sa, že je takisto nevyhnutné navrhnúť niekoľko opatrení, ktoré by chránili manželstvá duchovných.

Je primárne dôležité starať sa o manželstvá duchovných v záujme manželov a v záujme šírenia osvety v cirkevnom zbore a jeho okolí.

Stabilné rodinné prostredie môže byť najväčším prameňom sily pre pastorálnu službu, ale nedostatočné zázemie robí našu prácu náročnejšou alebo ju môže úplne zničiť. Je niekoľko osobitých profesií, kde je neľahké rozlišovať medzi osobným životom a prácou. Pastorálna služba je jednou z týchto osobitých profesií, čo je zrejmé na základe čoraz častejšie vyskytujúcich sa duchovných zápasov a stresových situácií. Na druhej strane je potrebné spomenúť, že pracovný čas je veľmi rozdielny od iných sekulárnych profesií. Z tohto dôvodu je primerané, aby sme sa zaoberali touto problematikou s cieľom chrániť jednotu a zdravosť farárskych rodín.

Je prirodzené, že každý sa musí veľmi dôsledne pripraviť na manželstvo. Toto platí hlavne pre tých, ktorí sa rozhodli spojiť svoje životy s iným duchovným alebo sú manželkou/-om farára/-ky. Príprava na službu a manželstvo by mala byť paralelná, ak sa dve veľké udalosti – ordinácia a svadba – konajú približne v tom istom čase. Niektorí ľudia veria, že sú dobrými farármi, ale nie sú dobrými manželmi alebo rodičmi. Ale tieto “funkcie” spolu úzko súvisia a nemožno ich postaviť proti sebe. Vidíme narastajúci počet žien-farárok, ktorých manželia pracujú v sekulárnej sfére. Takisto vidíme väčší počet slobodných duchovných (nevydaté ženy, starí mládenci, vdovy, vdovci, rozvedení). Každá z týchto skupín má svoje špecifické problémy, ktoré vyžadujú osobitnú pozornosť.

Predchádzanie (prevencia) má podobne významnú úlohu ako príprava. Ak sa vyskytnú čo i len tie najmenšie príznaky krízy v rodine, musíme hľadať riešenia ihneď a podľa možnosti spolu. Sprvu to znamená udržiavanie intenzívnych vzťahov a zdieľanie sa v úprimných rozhovorov s priateľmi a kolegami a potom na vyššom stupni aj s odborníkmi. Musíme byť schopní premôcť akýkoľvek komplex alebo pocit hanby vychádzajúci z reality, že farár/-ka alebo jeho/jej manželka/manžel vyhľadávajú pomoc psychológa alebo sexuológa. K dispozícii sú rôzne prostriedky na riešenie konfliktov.

Každá prevencia a terapia môžu byť skutočne efektívne len ak sú podporené pastorálnou supervíziou. V nedávnej dobe sa objavilo niekoľko pozitívnych podnetov v spojitosti s touto tematikou.

Deti farárov dodávajú v tejto problematike ďalší rozmer. Je všeobecne známe, že práve oni sú veľakrát v nevýhode, čo môže maťdopad na ich fyzický a duševný, ale aj duchovný rozvoj. Preto je doporučované, aby farárske rodiny pravidelne spoločne dovolenkovali a adekvátne si organizovali spoločný čas pre svoje rodiny aj počas roka. Je nevyhnutné, aby manželia čas od času vytvárali príležitosti na spoločný čas a využili ho vo dvojici a sústredili svoju pozornosť len jeden na druhého. Dúfajme, že sa vyhneme tomu, aby sa potvrdilo jedno prekrútené biblické a liturgické spojenie: “Až kým nas dieťa nerozdelí...”

Ku koncu mojej prednášky by som sa chcel s vami podeliť o moje postrehy zo sveta filmu. Nedávno bežal v kinách film od talianskeho producenta Nanniho Moretti, pod názvom Habemus papam. Hlavným dejom je veľmi vyhrotená situácia. Vo veľkom napätí si konkláva zvolí nového pápeža – stvárnený úžasným 85-ročným Michelom Piccoli. Potom ako vzostúpi biely dym sa ozve “habemus papam”. Hneď nato sa má na balkóne objaviť novozvolený pápež. Ale ten si to v poslednej chvíli rozmyslí a chytí paniku. “Nedokážem to,” povie zmrazeným kardinálom a zatvorí sa do svojej izby. Ceremoniálni kňazi odstúpia a všade vládne neistota. V momente zúfalstva potajme zavolajú na pomoc uznávaného psychoanalytika. Oficiálny hlas Vatikánu, tlačový hovorca, dostáva úlohu presvedčiť pápeža, aby sa ujal svojej svätej služby.

Nátlak a pokrytectvo prinútia pápeža k úteku. Preto sa chce radšej dozvedieť viacej o svojom vnútri. Namiesto očakávaní vo Vatikáne ho za bránami čaká mnoho spontánneho dobra a ochoty pomáhať. Nasleduje umelcov, ktorých obdivuje a ocitá sa v divadle na predstavení hry od A. Čechova. Už od detstva sa túžil stať hercom a všetky dialógy recituje spamäti. Vo svete divadla je zjavné, že ľudia hrajú rôzne úlohy, ale v jeho profesii je to nemožné.

Ďalší film, ktorý sa dejom podobá tomuto filmu je úspešný film Kráľova reč, v ktorom sa anglický kráľ Juraj VI. napriek očakávaniam nevie ujať svojej úlohy a kvôli svojmu zajakávaniu sa nie je schopný predniesť svoju reč. Aj tu môžeme vidieť drámu jedného muža, ktorému bola zverená úloha vodcu, a ktorý musí na seba vziať príslušnú zodpovednosť. A kým na konci naozaj impozantného filmu od Thomasa Hoopera kráľ nakoniec sám prednesie svoju reč, Morettiho pápež predstupuje pred zástupy ľudí na námestí Sv. Petra a oznamuje svoje odstúpenie.

Ako anglikánski alebo evanjelickí farári musíme tiež stáť pred mnohými otázkami bezmocnosti, spôsobilosti, očakávaní a konvencií. Taktiež robíme rozhodnutie na celý život. Prajeme si, aby sme získali dôveru iných, a aby naše slová a životy zostali autentické. Máme hrôzu z toho, že by sa naša profesia stala len vykonávaním povinností, alebo že by sme museli nosiť masky, ktoré nemajú nič spoločné s tým, kto vlastne sme. Z tohto dôvodu to možno nie je zbabelstvo, keď sa pred veľkými rozhodnutiami na nejaký čas stiahneme.

Habemus papam je skvelý film o slobode, o možnosti povedať “nie”.

Aj my sa neustále nachádzame v situáciách, kde je potrebné o niečom rozhodnúť. Možno sa nám niekedy stane, že unikáme rôznym úlohám a od toho, čo sa od nás očakáva. Potulujeme sa a hľadáme tú správnu cestu. A možno si uvedomíme, že Boh nám neberie našu slobodu ale práve naopak: “lebo si vzhliadol na moju biedua nevydal si ma do ruky nepriateľa a postavil si moje nohy na priestranstve. (Ž 31,8-9) Možno si uvedomíme, že nemusíme byť zástupcami Krista na zemi. My nie sme neomylní. Nemusíme hrať žiadnu rolu. Môžeme sa ujať svojich pochybností a nedostatkov. Lebo Boh, ktorý nás posiela, a cirkevné zbory, ktoré na nás čakajú, chcú od nás, aby sme boli “len” obyčajnými farármi a nie neomylnými pápežmi. Ak budú môcť v nás vidieť práve toto, potom môžu s radostným srdcom volať: Habemus pastorem!

A preto, že nie sme sami, ale sme súčasťou spoločenstva duchovných, táto veta znie oveľa lepšie v množnom čísle: Habemus pastores.

Myslím si, že je o čom hovoriť a diskutovať. Chcel by som vám dať priestor, ak sa chcete niečo opýtať alebo niečo dodať na základe svojich skúseností vo Vašej službe. Myslím si, že by sme mali byť úprimní sami k sebe ako aj jeden k druhému, keď sa snažíme riešiť niektoré háklivé otázky. Pretože majú naše cirkvi veľa spoločného (historicky, štrukturálne, veľkostne, atď.), zaoberáme sa podobnými problémami v oblasti pastorácie a supervízii duchovných. Preto si myslím, že si môžeme byť navzájom nápomocní v hľadaní riešení spoločných problémov. Ďakujem Vám veľmi pekne za pozornosť!

Az evangelikus.hu cikkeihez a Magyarországi Evangélikus Egyház Facebook profiljában szólhat hozzá, itt mondhatja el véleményét, oszthatja meg másokkal gondolatait: www.facebook.com/evangelikus
A hozzászólásokat moderáljuk, ha gyűlöletkeltő, törvényt, illetve személyiségi jogokat sért. Kérjük, mielőtt elküldi véleményét, a fentieket vegye figyelembe!